Život Prešova
online
online
Zomrel bývalý gruzínsky prezident Eduard Ševardnadze
07.07.2014 Celý región
Tbilisi 7. júla (TASR) - Eduard Ševardnadze, čelný predstaviteľ demokratizačných reforiem v Sovietskom zväze a dlhoročný gruzínsky prezident, ktorý zohral podstatnú úlohu pri páde Berlínskeho múru a ukončení studenej vojny, dnes po dlhej chorobe zomrel vo veku 86 rokov. Jeho úmrtie oznámila jeho osobná asistentka Marina Davitašviliová.
Ruská tlačová agentúra Interfax informovala, že zomrel v Tbilisi na poludnie miestneho času.
Ako minister zahraničných vecí vo vláde posledného sovietskeho vodcu Michaila Gorbačova mal Ševardnadze na starosti rozmrazovanie vzťahov so Západom pred pádom Berlínskeho múru a rozpadom Sovietskeho zväzu. Jeho vláda na čele postsovietskeho Gruzínska sa však skončila s potupou, Gruzínci ho vyhnali z parlamentu a prinútili odísť z politiky.
Bol jedným z duchovných otcov "glasnosti a perestrojky", reformného kurzu politiky, ktorú Gorbačov podľa vlastných slov vymyslel počas prechádzky po brehoch Čierneho mora so svojím gruzínskym priateľom, píše agentúra Reuters.
Ševardnadze si získal úctu Západu svojou charizmou, bystrým rozumom a presvedčením o Gorbačovovom reformnom kurze. Pomáhal presadiť odchod sovietskych vojsk z Afganistanu v roku 1989, podpísal historické dohody o kontrole zbrojenia a pomáhal vyjednať zjednotenie Nemecka v roku 1990.
V decembri roku 1990 podal demisiu na ministerskú funkciu, varujúc pred kolapsom Gorbačovovej reformy a hroziacou diktatúrou. O rok nato sa rozpadol Sovietsky zväz po pokuse o puč konzervatívcov proti Gorbačovovi.
Ševardnadze odišiel z Moskvy do Gruzínska, kde bol po zvrhnutí prvého zvoleného prezidenta krajiny, Zviada Gamsachurdiu, v roku 1990, zvolený za predsedu parlamentu a stal sa vodcom krajiny. Gamsachurdia zomrel za zvláštnych okolností v roku 1993 a Ševardnadzeho zvolili v roku 1995 za prezidenta krajiny po tom, ako parlament schválil novú ústavu. Ševardnadze prežil dva pokusy o atentát. Hoci presadzoval prozápadnú politiku, v Gruzínsku sa za jeho vlády rozšírila korupcia a zhoršila demokracia, píše Reuters.
V novembri 2003, po obvineniach z rozsiahlych podvodov v parlamentných voľbách, vypukla v krajine Ružová revolúcia. Demonštranti vedení budúcim prezidentom Michailom Saakašvilim vtrhli na zasadnutie parlamentu a Ševardnadzeho z budovy vyhnali.
V ostatných rokoch života sa podľa agentúry Reuters zdržiaval vo svojej rezidencii a veľa necestoval.
Ševardnadze sa narodil 25. januára 1928 v dedine Mamati neďaleko čiernomorského pobrežia, ako piate a posledné dieťa v rodine učiteľa. Rodina si priala, aby vyštudoval medicínu. Ako 20-ročný však vstúpil do komunistickej strany a dal sa na politickú dráhu.
Ševardnadze priviedol Gruzínsko do Rady Európy a už vtedy na veľký hnev Moskvy povedal, že Tbilisi raz "zaklope na dvere NATO". Udržiaval blízke vzťahy s americkými predstaviteľmi a vláda USA poskytla Gruzínsku milióny dolárov pomoci v nádeji, že tým pomôže krajine udržať prozápadný kurz.
Manželka Ševardnadzeho, Nanuli, zomrela v roku 2004. Mali spolu dcéru a syna, dodala agentúra Associated Press.
TASR prináša jeho profil
Eduard Amvrosijevič Ševardnadze sa narodil 25. januára 1928 v dedine Mamati v Lanchutskom okrese v Gruzínsku. Jeho otec, učiteľ, bol v roku 1937 odsúdený ako nepriateľ ľudu.
V osemnástich rokoch začal Ševardnadze pracovať v Komsomole, v dvadsiatich vstúpil do komunistickej strany a v roku 1951 absolvoval stranícku školu. Do roku 1961 pôsobil vo funkcii prvého tajomníka leninského Komsomolu Gruzínska. V tej dobe diaľkovo študoval históriu na Kutaiskom štátnom pedagogickom inštitúte.
Začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia pracoval v aparáte strany a na ministerstve ochrany spoločenského poriadku ako prvý námestník. Vo veku 37 rokov sa stal gruzínskym ministrom vnútra. Túto funkciu vykonával až do roku 1972, keď sa stal prvým tajomníkom tbiliskej Komunistickej strany (KS) a krátko na to prvým tajomníkom KS Gruzínska.
V období od júla 1985 do januára 1991 bol ministrom zahraničných vecí Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR). Počas pôsobenia v tejto funkcii stál pri všetkých mierotvorných a odzbrojovacích rokovaniach vtedajšieho generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (ÚV KSSZ) Michaila Gorbačova. V júli 1991 z komunistickej strany vystúpil.
V marci 1992 sa vrátil do Gruzínska a postavil sa na čelo Štátnej rady, novostanoveného zákonodarného a výkonného orgánu krajiny.
Dňa 11. októbra 1992 bol zvolený za gruzínskeho prezidenta a tento post si obhájil aj následne vo voľbách, ktoré sa konali v rokoch 1995 a 2000.
Za svoj cieľ vyhlásil presadzovanie demokracie a trhového hospodárstva. Zopakoval, že vynaloží úsilie o navrátenie Južného Osetska a Abcházska, ktoré sa odrhli od Gruzínska po rozpade ZSSR.
Na funkciu prezidenta Gruzínska rezignoval 23. novembra 2003. Dočasne ho vo funkcii hlavy štátu nahradila Nino Burdžanadzeová.
Eduard Amvrosijevič Ševardnadze získal mnoho ocenení, išlo predovšetkým o čestné doktoráty z amerických univerzít v Harwarde, Los Angeles, Bostne, Atlante, z talianskej univerzity v Trieste, z azerbajdžanskej univerzity v Baku atď. Medzi ďalšie jeho vyznamenania patrí napríklad cena Onassisa (Grécko, 1997), cena Izraelského inštitútu pre demokraciu (Izrael, 1997) či cena Emanuela Kanta (Nemecko, 1993).
Je autorom niekoľkých publikácii, vrátane monografie Moja voľba.
Aj po odchode z aktívneho politického života sa Ševardnadze zaujímal a vyjadroval sa k dianiu vo svete.
Ruská tlačová agentúra Interfax informovala, že zomrel v Tbilisi na poludnie miestneho času.
Ako minister zahraničných vecí vo vláde posledného sovietskeho vodcu Michaila Gorbačova mal Ševardnadze na starosti rozmrazovanie vzťahov so Západom pred pádom Berlínskeho múru a rozpadom Sovietskeho zväzu. Jeho vláda na čele postsovietskeho Gruzínska sa však skončila s potupou, Gruzínci ho vyhnali z parlamentu a prinútili odísť z politiky.
Bol jedným z duchovných otcov "glasnosti a perestrojky", reformného kurzu politiky, ktorú Gorbačov podľa vlastných slov vymyslel počas prechádzky po brehoch Čierneho mora so svojím gruzínskym priateľom, píše agentúra Reuters.
Ševardnadze si získal úctu Západu svojou charizmou, bystrým rozumom a presvedčením o Gorbačovovom reformnom kurze. Pomáhal presadiť odchod sovietskych vojsk z Afganistanu v roku 1989, podpísal historické dohody o kontrole zbrojenia a pomáhal vyjednať zjednotenie Nemecka v roku 1990.
V decembri roku 1990 podal demisiu na ministerskú funkciu, varujúc pred kolapsom Gorbačovovej reformy a hroziacou diktatúrou. O rok nato sa rozpadol Sovietsky zväz po pokuse o puč konzervatívcov proti Gorbačovovi.
Ševardnadze odišiel z Moskvy do Gruzínska, kde bol po zvrhnutí prvého zvoleného prezidenta krajiny, Zviada Gamsachurdiu, v roku 1990, zvolený za predsedu parlamentu a stal sa vodcom krajiny. Gamsachurdia zomrel za zvláštnych okolností v roku 1993 a Ševardnadzeho zvolili v roku 1995 za prezidenta krajiny po tom, ako parlament schválil novú ústavu. Ševardnadze prežil dva pokusy o atentát. Hoci presadzoval prozápadnú politiku, v Gruzínsku sa za jeho vlády rozšírila korupcia a zhoršila demokracia, píše Reuters.
V novembri 2003, po obvineniach z rozsiahlych podvodov v parlamentných voľbách, vypukla v krajine Ružová revolúcia. Demonštranti vedení budúcim prezidentom Michailom Saakašvilim vtrhli na zasadnutie parlamentu a Ševardnadzeho z budovy vyhnali.
V ostatných rokoch života sa podľa agentúry Reuters zdržiaval vo svojej rezidencii a veľa necestoval.
Ševardnadze sa narodil 25. januára 1928 v dedine Mamati neďaleko čiernomorského pobrežia, ako piate a posledné dieťa v rodine učiteľa. Rodina si priala, aby vyštudoval medicínu. Ako 20-ročný však vstúpil do komunistickej strany a dal sa na politickú dráhu.
Ševardnadze priviedol Gruzínsko do Rady Európy a už vtedy na veľký hnev Moskvy povedal, že Tbilisi raz "zaklope na dvere NATO". Udržiaval blízke vzťahy s americkými predstaviteľmi a vláda USA poskytla Gruzínsku milióny dolárov pomoci v nádeji, že tým pomôže krajine udržať prozápadný kurz.
Manželka Ševardnadzeho, Nanuli, zomrela v roku 2004. Mali spolu dcéru a syna, dodala agentúra Associated Press.
TASR prináša jeho profil
Eduard Amvrosijevič Ševardnadze sa narodil 25. januára 1928 v dedine Mamati v Lanchutskom okrese v Gruzínsku. Jeho otec, učiteľ, bol v roku 1937 odsúdený ako nepriateľ ľudu.
V osemnástich rokoch začal Ševardnadze pracovať v Komsomole, v dvadsiatich vstúpil do komunistickej strany a v roku 1951 absolvoval stranícku školu. Do roku 1961 pôsobil vo funkcii prvého tajomníka leninského Komsomolu Gruzínska. V tej dobe diaľkovo študoval históriu na Kutaiskom štátnom pedagogickom inštitúte.
Začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia pracoval v aparáte strany a na ministerstve ochrany spoločenského poriadku ako prvý námestník. Vo veku 37 rokov sa stal gruzínskym ministrom vnútra. Túto funkciu vykonával až do roku 1972, keď sa stal prvým tajomníkom tbiliskej Komunistickej strany (KS) a krátko na to prvým tajomníkom KS Gruzínska.
V období od júla 1985 do januára 1991 bol ministrom zahraničných vecí Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR). Počas pôsobenia v tejto funkcii stál pri všetkých mierotvorných a odzbrojovacích rokovaniach vtedajšieho generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (ÚV KSSZ) Michaila Gorbačova. V júli 1991 z komunistickej strany vystúpil.
V marci 1992 sa vrátil do Gruzínska a postavil sa na čelo Štátnej rady, novostanoveného zákonodarného a výkonného orgánu krajiny.
Dňa 11. októbra 1992 bol zvolený za gruzínskeho prezidenta a tento post si obhájil aj následne vo voľbách, ktoré sa konali v rokoch 1995 a 2000.
Za svoj cieľ vyhlásil presadzovanie demokracie a trhového hospodárstva. Zopakoval, že vynaloží úsilie o navrátenie Južného Osetska a Abcházska, ktoré sa odrhli od Gruzínska po rozpade ZSSR.
Na funkciu prezidenta Gruzínska rezignoval 23. novembra 2003. Dočasne ho vo funkcii hlavy štátu nahradila Nino Burdžanadzeová.
Eduard Amvrosijevič Ševardnadze získal mnoho ocenení, išlo predovšetkým o čestné doktoráty z amerických univerzít v Harwarde, Los Angeles, Bostne, Atlante, z talianskej univerzity v Trieste, z azerbajdžanskej univerzity v Baku atď. Medzi ďalšie jeho vyznamenania patrí napríklad cena Onassisa (Grécko, 1997), cena Izraelského inštitútu pre demokraciu (Izrael, 1997) či cena Emanuela Kanta (Nemecko, 1993).
Je autorom niekoľkých publikácii, vrátane monografie Moja voľba.
Aj po odchode z aktívneho politického života sa Ševardnadze zaujímal a vyjadroval sa k dianiu vo svete.
0
www.ZIVOTPO.sk
